Mandolína! Tento nástroj dnes zažíva skutočnú renesanciu, dokonca aj na najprestížnejších svetových pódiách. A za posledné dve desaťročia ste sa práve Vy stali hlavnou postavou tejto renesancie. Čo si podľa vás mandolína ešte stále „zaslúži“?
Pre mňa je nesmierne výnimočné byť svedkom, ako si môj hudobný nástroj získava čoraz viac lásky publika po celom svete. Myslím si, že dnešní poslucháči sú zvedaví a otvorení – a mandolína ich dokáže skutočne prekvapiť. Môže ponúknuť niečo svieže, a pritom stále úplne patriť do milovanej tradície koncertnej hudby.
To, čo by však mohlo mandolíne naozaj zabezpečiť miesto v dejinách hudby, je nový repertoár. Stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo s gitarou za posledných sto rokov, odkedy Segovia oslovil veľkých skladateľov svojej generácie ako Villa-Lobos, Rodrigo a ďalší. Inšpirovaný touto myšlienkou som si rokmi objednal približne stovku nových diel a každé z nich odhalilo ďalšiu tvár tohto nástroja – niečo, čo tam bolo odjakživa a len čakalo na objavenie. A práve to podľa mňa píše budúcnosť mandolíny v klasickej hudbe.
V rozhovore pre Jüdische Allgemeine ste označili mandolínu za veľmi komunikatívny nástroj. V čom podľa vás obzvlášť komunikačne vyniká?
Mandolínu, ako ju poznáme dnes, môžeme definovať ako klasický taliansky nástroj, ktorý sa vyvinul v 18. storočí. Keď sa však na ňu pozrieme z väčšieho odstupu, zistíme, že patrí do oveľa širšej, univerzálnej rodiny brnkacích strunových nástrojov. Príbuzné nástroje nájdete takmer v každej kultúre na svete – grécke buzuki, perský tar, tradičný arabský hudobný nástroj oud, gitaru v španielskej hudbe či sitár v Indii.
A deje sa to, že zvuk mandolíny ľuďom takmer podvedome pripomína všetky tieto tradície naraz. Keď hrám na mandolíne melódiu Rachmaninova, znie východoeurópskejšie než na klavíri alebo husliach. Keď hrám Rossiniho alebo Verdiho, znie talianskejšie. Je ako chameleón – a práve takto nástroj prehovára k spomienkam ľudí, k ich kultúrnym koreňom, k akejsi kolektívnej pamäti dávnych zvukov, aj keď nedokážu presne vysvetliť prečo.
Keď sa podmanivý zvuk mandolíny spojí s vašou virtuozitou a charizmou, výsledkom je okrem iného aj to, že ste sa stali prvým mandolínovým sólistom nominovaným na Grammy. Blahoželáme! Čo to prinieslo vašej kariére a prestíži mandolíny?
Ďakujem. Nominácia bola za nahrávku Mandolínového koncertu Avnera Dormana a viac než čokoľvek osobné potvrdila to, že mandolína môže stáť na rovnakom pódiu ako ktorýkoľvek nástroj na svete a byť braná úplne vážne – na tej najvyššej úrovni. Bol to signál, že hudobný svet je pripravený počúvať. Odvtedy sa toto dielo stalo najčastejšie uvádzaným zo všetkých skladieb, ktoré som si objednal. Nasledovala nahrávacia zmluva s Deutsche Grammophon. Tieto veci sú dôležité nie kvôli prestíži, ale preto, že otvárajú dvere. Keď veľké vydavateľstvo zaradí mandolínový koncert do svojho katalógu, keď ho ocení Grammy, všimnú si to orchestre, hudobní riaditelia, skladatelia aj publikum. Vzniká efekt vĺn na vode – a práve ten je pre mňa najdôležitejší. Znamená, že vzniká viac hudby, viac hudobníkov nachádza inšpiráciu a miesto mandolíny v klasickej hudbe sa stáva o niečo trvalejším.
A osobne? Samozrejme, bol to nesmierne šťastný moment. Byť na ceremoniáli Grammy v Los Angeles pod jednou strechou s niektorými z najvýnimočnejších hudobníkov zo všetkých predstaviteľných žánrov – na to nikdy nezabudnem.
Po vystúpeniach v najprestížnejších koncertných sálach sveta prichádzate aj do Košíc na 70. jubileum Košickej hudobnej jari. Čo máte ako interpret na festivaloch najradšej?
Festival, v plnom zmysle slova, je oslava. Na festivalovom publiku je niečo výnimočné: otvorenosť, zvedavosť, pocit výnimočnej udalosti, ktorý na pódiu skutočne cítite. Jubileum, akým je 70. výročie Košickej hudobnej jari, znamená sedemdesiat rokov mesta veriaceho v silu živej hudby. Už sa neviem dočkať, že budem toho súčasťou.
V Košiciach vystúpite spolu s Ksenijou Sidorovou. Čo podľa vás na spojení mandolíny s akordeónom najviac očarí?
S Ksenijou spolu vystupujeme už dvanásť rokov a myslím si, že to funguje tak dobre, lebo oba nástroje žijú akoby dvojitým životom. Ľudovú aj klasickú hudbu majú v „kostiach“ rovnocenne. Akordeón dokáže pretrvávať, držať tón, dýchať, narastať ako organ – a mandolína nad tým všetkým tancuje jasným a rytmicky živým zvukom. Spolu vytvárajú textúru pôsobiacu zvláštne povedome a pritom úplne sviežo. Najkrajšie podľa mňa je, že s tými istými dvoma nástrojmi, bez akejkoľvek zmeny, sa môžete hýbať medzi úplne odlišnými svetmi – od Bachovej sonáty až po balkánsky ľudový tanec. A oboje pôsobí úplne prirodzene.
Môžeme sa tešiť na široké hudobné spektrum – Mozart, Stravinskij, Prokofiev, Saint-Saëns, de Falla, klasicizmus, romantizmus aj hudbu inšpirovanú folklórom, všetko v úpravách pre mandolínu a akordeón. Ako ste zostavovali tento program?
Mám rád programy, ktoré ponúkajú viac než len sled krásnych skladieb – cestu, príbeh, pocit objavovania. Na tomto konkrétnom programe ma fascinovalo hľadanie nite, ktorá spája zdanlivo veľmi vzdialené svety. A tou nitkou je pre mňa tanec – myšlienka, že najväčších skladateľov vždy priťahoval folklórny materiál – nie preto, aby ho zdobili, ale aby ho pretvárali. Stravinskij prevzal neapolské melódie a obliekol ich do dokonale ušitého neoklasicistického obleku. De Falla zapálil iskru andalúzskeho rytmu. Bartók kľačal na karpatskom vidieku a zapisoval, čo tam našiel. Mozart zveľadil eleganciu menuetu. Každý z nich počul v ľudovom tanci niečo nezredukovateľné – silnú melódiu, pradávny rytmus – a kládol si otázku: Čo sa stane, keď sa ich dotkne najvyššia hudobná predstavivosť?
Niekoľko „buď – alebo“ otázok (ak máte aj-aj odpoveď, cíťte sa slobodný vysvetliť.)
Vystúpenie u Berlínskych filharmonikov alebo v zámku Versailles?
Kdekoľvek! Hrám pre ľudí, nie pre steny.
Repertoár starej hudby alebo premiéry nových diel pre mandolínu?
Oboje! Keby som sa sústredil len na jedno, zbláznil by som sa. Rovnaký druh osobného aj hudobného rastu cítim pri novej objednávke aj pri transkripcii Bacha.
Sólový recitál alebo komorná hudba?
Komorná hudba. Rozhovor medzi hudobníkmi na pódiu – ten moment, keď cítite energiu partnerov a reagujete na ňu v reálnom čase – to je pre mňa nekonečne fascinujúce.
Jar alebo jeseň?
Jeseň. Vždy vo mne vyvolávala pocit nového začiatku. A Vivaldiho Jeseň si v poslednom čase užívam čoraz viac. Pripadá mi vlastne komplexnejšia než Jar, hoci aj tú milujem.
Oslava jubilea s rodinou alebo vo veľkom štýle obklopený množstvom gratulantov?
Rodina. Pódium je miesto, kde dávam svetu všetko, čo mám – ale energiu načerpávam od ľudí, ktorí sú mi najbližší.
