Gérard Pesson (1958)
Récréations françaises (20‘)
Matej Sloboda (1988)
Flocke für Hans (10‘)
Julius Eastman (1940 – 1990)
Joy Boy (7‘)
Čítanie z kníh:
Lýdia Grešáková: Bývanie v čase kríz
Reni Eddo-Lodge: Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase
Ashley E. Lucas: Väzenské divadlo a globálna kríza väzenského systému
Boris Groys: Filozofia starostlivosti
Projekt Hlasy utópie je performatívne pásmo verejného čítania a súčasnej vážnej hudby, ktoré vzniká na pomedzí koncertu, rituálu a verejného myslenia. V čase, keď sa predstava budúcnosti spája skôr s úzkosťou než s nádejou, sa projekt vracia k utópii – nie ako k obrazu dokonalého sveta, ale ako k priestoru, v ktorom je ešte možné myslieť inak, spoločne a zodpovedne.
Úryvky z kníh Lýdie Grešákovej, Bývanie v čase kríz, Reni Eddo-Lodge Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase, Ashley E. Lucas Väzenské divadlo a globálna kríza väzenského systému a Borisa Groysa Filozofia starostlivosti otvárajú štyri prepojené oblasti súčasnej krízy: bývanie, rasové a mocenské nerovnosti, systémy trestu a jazyk starostlivosti. Texty nevystupujú ako literárne artefakty, ale ako naliehavé výpovede o podmienkach, v ktorých dnes žijeme, pracujeme a spolunažívame.
Čítanie je teda komponované v dialógu so súčasnou vážnou hudbou, ktorá vytvára autonómnu zvukovú líniu – pracuje s tichom, dychom, štruktúrou a rezonanciou. Hudba nie je ilustráciou textu, ale jeho partnerom, ktorý rozširuje význam slova o telesnú a emocionálnu skúsenosť.
Dôležitou súčasťou projektu je hlas: čítanie je zverené performerom a performerkám, ktorých skúsenosť je spätá s témami marginalizácie, znevýhodnenia či neviditeľnosti. Utópia sa tak nestáva abstraktným ideálom, ale praxou – hlasom, ktorý zaznieva tu a teraz. Hlasy utópie vytvárajú priestor sústredeného počúvania a spoločného uvažovania o tom, aké formy spolužitia sú ešte možné.