Elgarov Violončelový koncert

Posledné významné dielo britského skladateľa Edwarda Elgara, Koncert pre violončelo a orchester e mol op. 85, sa radí medzi zásadné kompozície repertoáru pre tento nástroj. Elgar ho skomponoval v roku 1919, bezprostredne po skončení prvej svetovej vojny. Na rozdiel od jeho skoršieho husľového koncertu je violončelový koncert z väčšej časti kontemplatívny, melancholický až elegický, ale zároveň prináša aj vášnivé a vrúcne emócie. Elgar sa dokonale vysporiadal s problematikou komponovania pre violončelo a orchestrálny part jeho koncertu poskytuje sólovému nástroju voľný priestor vo farebných a výrazových registroch jeho prirodzeného naturelu. Sólový part violončela predstavuje osamelú cestu širokou zvukovou krajinou, pričom hudba je postavená na pestro tvarovanej melodike.

Symfónia č. 2 e mol, op. 27 patrí k najvýznamnejším orchestrálnym dielam Sergeja Rachmaninova a zároveň predstavuje jedno z vrcholných diel neskororomantickej symfonickej tradície na začiatku 20. storočia. Vznikla v rokoch 1906 – 1907, v období skladateľovho pobytu v Drážďanoch, kam sa uchýlil po osobnej i umeleckej kríze spojenej s neúspechom jeho prvej symfónie. Symfónia č. 2 sa tak stala akýmsi triumfálnym návratom skladateľa k symfonickému žánru a upevnila jeho reputáciu nielen ako klaviristu, ale aj ako významného symfonika. Dielo je komponované v tradičnej štvorčasťovej forme, pričom Rachmaninov ju napĺňa mimoriadne bohatým melodickým a harmonickým obsahom. Charakteristickým znakom celej symfónie je široký, spevný lyrizmus, typický pre skladateľov hudobný jazyk, ako aj prepracovaná motivická práca, ktorá spája jednotlivé časti do kompaktného celku.