Hlasy utópie

Projekt Hlasy utópie je performatívne pásmo verejného čítania a súčasnej vážnej hudby, ktoré vzniká na pomedzí koncertu, rituálu a verejného myslenia. V čase, keď sa predstava budúcnosti spája skôr s úzkosťou než s nádejou, sa projekt vracia k utópii – nie ako k obrazu dokonalého sveta, ale ako k priestoru, v ktorom je ešte možné myslieť inak, spoločne a zodpovedne.

Úryvky z kníh Lýdie Grešákovej, Bývanie v čase kríz, Reni Eddo-Lodge Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase, Ashley E. Lucas Väzenské divadlo a globálna kríza väzenského systému a Borisa Groysa Filozofia starostlivosti otvárajú štyri prepojené oblasti súčasnej krízy: bývanie, rasové a mocenské nerovnosti, systémy trestu a jazyk starostlivosti. Texty nevystupujú ako literárne artefakty, ale ako naliehavé výpovede o podmienkach, v ktorých dnes žijeme, pracujeme a spolunažívame.

Čítanie je teda komponované v dialógu so súčasnou vážnou hudbou, ktorá vytvára autonómnu zvukovú líniu – pracuje s tichom, dychom, štruktúrou a rezonanciou. Hudba nie je ilustráciou textu, ale jeho partnerom, ktorý rozširuje význam slova o telesnú a emocionálnu skúsenosť.

Dôležitou súčasťou projektu je hlas: čítanie je zverené performerom a performerkám, ktorých skúsenosť je spätá s témami marginalizácie, znevýhodnenia či neviditeľnosti. Utópia sa tak nestáva abstraktným ideálom, ale praxou – hlasom, ktorý zaznieva tu a teraz. Hlasy utópie vytvárajú priestor sústredeného počúvania a spoločného uvažovania o tom, aké formy spolužitia sú ešte možné.